História Rakytoviec

Územie Rakytoviec patrilo do oblasti zvolenskej skupiny lužickej kultúry. V roku 1947 objavil profesor J. Bojsa v polohe Líščí kopec nad Kremničkou tri mohyly z doby bronzovej. Oblasť Zvolenskej kotliny je známa nálezmi bronzových mečov a iných predmetov.

Najbližšie k Rakytovciam pochádzajú nálezy keltskej zbroje z Detvy — železný meč s pošvou, opasok, kopije a oštepy. Keltské obyvateľstvo lákalo do hôr v okolí Zvolenskej kotliny pravdepodobne železné rudy.

V roku 166 po Kristovi sa rozhorel jeden z najvýznamnejších konfliktov v dejinách rímsko-barbarských vzťahov na strednom Dunaji — Markomanské vojny. Archeológ K. Pieta predpokladá, že na Pohroní mali Rimania pod kontrolou územie asi po Banskú Bystricu.

V období 11. storočia za vlády prvých uhorských kráľov bola všetka pôda sústredená do ich rúk. Administratívnou jednotkou územia bol Zvolenský komitát, na jeho čele stál župan ako kráľov zástupca.

„Chotár budúcich Rakytoviec bol vyčlenený pre Mikuláša, syna Abraháma, v rozsahu dvoch popluží na základe kráľovskej donácie z 18. 10. 1295 a to z badínskeho chotára."

Kráľovské poplužie predstavovalo zhruba 65 hektárov. Na takto vytýčenom majetku bolo založené sídlo, ktoré neskôr dostalo pomenovanie Rakytovec. Už počas 15. storočia sa delil na Horný a Dolný Rakytovec.

Pred rokom 1467 zálohovali Gubovci svoj majetok Horný Rakytovec Jurajovi Barlovi. V roku 1491 Anna Barlová zálohovala Dolný Rakytovec za 3 000 zlatých šľachtickému rodu Ondreja Jušta z Vígľaša.

Historik Pavol Maliniak spracoval miestne názvy hraníc rakytovského chotára zachytené v listine z roku 1575. Prvým svedkom bol 90-ročný zeman Peter Bakalár.

„Hranice začínali od miest zvaných Na Dužiny číže, potom viedli na tri násypy, za les, odtiaľ na Krásny vršok, potom na kameň a na krivú brezu, ďalej na dva pramene a napokon na Krmník."

Druhá polovica 16. storočia je obdobím vpádu tureckých vojsk na stredné Slovensko. V roku 1591 už turecké vojská siahali po Vlkanovú, Šalkovú a Bečov. Rakytovce však turecké nájazdy výraznejšie nezmenili.

Dikálne súpisy zachytávajú mená daňových poplatníkov, počet členov domácností, držbu hospodárskych zvierat a vlastníctvo polí, lúk a domov.

V období rokov 1773 až 1848 bol v Rakytovciach len jeden rod roľníkov — rod Kvasnovcov. Trvalo usadený na tomto území až do dnešných dní.

Koncom 19. storočia bola otvorená pri Badíne baňa na hnedé uhlie. Prvý vrtný prieskum urobil profesor Alojz Wehrle a mineralóg Friedrich Mohs. Vybudovaná bola 120 metrov dlhá štôlňa.

V čase najväčšieho rozmachu pracovalo denne 120 stálych robotníkov. Uhlie sa zvážalo lanovkou cez rakytovský kataster.

„Lanová dráha pracovala len v dennej prevádzke a mala prevoznú kapacitu 10 ton uhlia za hodinu. Za hodinu sa prepravilo 50 huntov."

Okolo roku 1906 sa do Ameriky odhodlali odísť traja bratia Slobodníkovci — Andrej, Jozef a Juraj. Andrej zanechal manželku so synom, na Slovensko sa už nevrátil. Jozef sa usadil v Chicagu.

Budova bane slúžila počas vojnových rokov aj ako lazaret. Z baníkov, ktorí slúžili na frontoch prvej svetovej vojny, sa niektorí dostali domov skôr kvôli obavám o zásobovanie uhlím a železom.

Boje o oslobodenie Rakytoviec prebehli v marci 1945. V roku 1971 boli Rakytovce pripojené k mestu Banská Bystrica ako jeho mestská časť.

Dnes tu žije 912 obyvateľov (nárast o 55 % oproti roku 2008). Obec si zachováva vidiecky charakter s aktívnym Dobrovoľným hasičským zborom (100. výročie v 2024) a klasicistickou zvonicou z roku 1931.