Hlasy zo storočia

Spomienky sú most. Spájajú prababku Máriu Kvasnovú narodenú v roku 1915, ktorá svojho manžela vítala s plačom v náručí po jeho návrate z nemeckého zajatia, s profesorom matematiky Beloslavom Riečanom, ktorý si Vianoce nevie predstaviť bez zvuku organa v kostole na Lazovnej. Spájajú deti, čo cez snehové záveje chodili pešo do badínskej školy, s mužmi, čo v osemdesiatych rokoch stavali svojpomocne kultúrny dom.

V tejto kapitole sa zišli hlasy šiestich Rakytovčanov, ktorí svoje spomienky zaznamenali pri zostavovaní monografie „Rakytovec mesto, sedem ulíc jesto" (2015). Sú to rodáci aj prisťahovaní, učitelia, hasiči, hospodári, akademici. Každý rozpráva o inom čase a z inej perspektívy — a predsa všetci o tom istom mieste.

Ondrej Kvasna patrí k Rakytovciam tak ako rakytovský potok ku Krásnemu vŕšku. Narodil sa u starých rodičov v Badíne, prvé roky života strávil tam, ale jeho srdcom boli vždy Rakytovce. Do prvého ročníka chodil iba dva mesiace — máj a jún 1945. Vysvedčenie dostali ručne písané atramentom na linkovanom papieri.

Detstvo a mladosť strávil v dedine bez elektriny. Rakytovce sa elektrifikovali až v roku 1952 — dovtedy svietili sviečkami, petrolejkami a karbidkami. Rozhlas počúvali na svojpomocne zhotovenej kryštálke.

„V mojich spomienkach na dobrovoľné hasičstvo sa vynasnažím opísať, ako sme my — mladí ľudia, chlapci, muži, dievčatá a ženy prežívali našu činnosť. Pamätám sa, ako som obdivoval krásne hasičské uniformy, ručnú striekačku či hlas hasičskej trúbky v rukách Juraja Hrica staršieho. Mám stále v pamäti hasičské zábavy „Pod lipou" pri potoku Kémnik."

— Ondrej Kvasna, o detstve s rakytovskými hasičmi

V šesťdesiatych rokoch spolu s ostatnými Rakytovčanmi pristavali obchodné priestory ku starému kultúrnemu domu, vybudovali vodovod a kanalizáciu, oplotili cintorín. V rokoch 1974 — 1976 sa stavala obslužná komunikácia od školy v Badíne až po Kremničku v hodnote 14 miliónov korún. V osemdesiatych rokoch postavili novú obchodnú jednotku so spoločenskou sálou. Najaktívnejší dostali zlatý odznak Budovateľ Mesta Banská Bystrica za odpracovanie viac ako 500 brigádnických hodín.

V roku 2003 prevzal v Žiline ocenenie zaslúžilého člena Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR — najvyššie ocenenie medzi dobrovoľnými hasičmi. V roku 2011 mu udelili Schmidtovu medailu za zásluhy o dlhoročný výcvik. Členom rakytovského zboru je nepretržite od roku 1955 — vyše šesťdesiatich troch rokov.

„Viem, že rozhodujúci je vždy človek, jeho nasadenie a ochota pomáhať. Musí sa naučiť smiať aj so slzami v očiach. Pomaly ísť, aj keď sa ponáhľa. Naučiť sa pohladiť so zaťatou päsťou. Iba tak poznáš, aký krásny je život."

— Ondrej Kvasna

Do Rakytoviec sa Rudolf Gízel s manželkou a deťmi prisťahoval v roku 1978 — do novostavby na Smrekovej ulici. „Bolo to nielen tvorivé obdobie, ale aj plné očakávania v dôsledku spoločensko-politických zmien, ktoré sa diali naokolo," spomína.

V roku 1970 sa Rakytovce stali mestskou časťou Banskej Bystrice. V tom istom roku a v rokoch 1974 — 1976 prebehli najväčšie investičné akcie — predĺženie vodovodu a kanalizácie, vybudovanie obslužnej komunikácie Badín — Rakytovce — Kremnička. Po verejných diskusiách sa prijal návrh na výstavbu obchodu a kultúrneho domu.

V júli 1986 — krátko po slávnostnom odovzdaní nového kultúrneho domu — vznikla Telovýchovná jednota TJ STS Banská Bystrica — Rakytovce. Pri jej založení mala 125 zakladajúcich členov, no čo bolo ešte inšpirujúcejšie — všetci boli aktívni. Rudolf Gízel sa stal prvým predsedom klubu a túto pozíciu zastával do roku 1991.

„Veľký podiel na dobrej atmosfére aj napriek ťažkej práci dotvárala aj skutočnosť, že my — mladší — sme v tom čase mali prirodzenú úctu k starším. Pri budovaní kultúrneho domu nás viedli starší spoluobčania, pri budovaní športového klubu sme prevzali iniciatívu my, mladší."

— Rudolf Gízel, o spolupráci generácií v 80. rokoch

V neskorších spomienkach hovorí aj o trpkostiach: rozhodnutie mesta o predaji kultúrneho domu súkromnému podnikateľovi vníma ako „klinec do rakvy" — občania prišli o dielo, ktoré budovali vlastnými rukami. „Súdržnosť a nezištná pomoc sa pomaly vytrácali a spolu s ňou aj úcta človeka k človeku," píše.

Aj napriek tomu nezostáva pri kritike. Od roku 2015 cíti zlepšenie — vďaka novému vedeniu mesta a poslancom volebného obvodu č. 7 (Milan Smädo, Igor Kašper) sa pre mestskú časť podarilo získať viac prostriedkov do obnovy infraštruktúry. Občianska rada je opäť funkčná a aktívna.

„Verím tomu, že sa nám podarí znovu obnoviť klímu vzájomnej spolupatričnosti, čo Rakytovčanom závidelo veľa ľudí. Mojím osobným želaním je dosiahnuť obnovenie vzájomnej spolupatričnosti — môžem každému odporučiť, aby sa o to pokúšal, lebo výsledok stojí za námahu."

— Rudolf Gízel, predseda občianskej rady

Šesť hlasov, sto rokov spomienok, jedna malá mestská časť na južnom okraji Banskej Bystrice. To, čo z týchto rozprávaní vystupuje najsilnejšie, nie sú ani fakty, ani dátumy — ale spôsob, akým si Rakytovčania pamätajú spolu. Mária Kvasnová si spomína na manžela. Ondrej Kvasna na strýkov a hasičské uniformy. Belo Riečan na matku, ktorá mu z neba dohliada. Rudolf Gízel na to, ako mladší stavali kultúrny dom pod vedením starších.

Spomienky nekončia rokom 2015, keď vyšla monografia. Pokračujú v rodinách, pri svadbách a zabíjačkách, na cintoríne pri zvonici z roku 1931, v hasičskej zbrojnici, kde je pumpa z roku 1930 stále funkčná. A pokračujú aj tu, na tejto stránke — preto, aby sa nestratili.